Optická kabeláž Hlavným rozdielom medzi metalickou a optickou kabelážou je v použití prenosového média. V prípade optickej kabeláže je ním optický kábel tvorený niekoľkými sklenenými vláknami z čoho vyplýva ďalšia odlišnosť od metalickej kabeláže a tou je typ prenosu. Keďže sklo je výborným izolantom, nie je možné po sklenených vláknach prenášať elektrické signály ako je to v prípade klasických káblov, ale je potrebné ich na jednej strane pretransformovať na svetelné impulzy ktoré sú šíriteľné sklom. Takýmto spôsobom je možné zabezpečiť komunikáciu na vzdialenosti ktoré nie sme schopní pokryť metalickými káblami bez použitia aktívnych prvkov. Optické rozvody sa zvyčajne používajú na vytvorenie hviezdicovej optickej chrbticovej kabeláže budovy pre fyzické prepojenie príslušných dátových rozvádzačov(tým pádom jednotlivých štruktúrovaných kabeláží), a poprípade následne viacerých budov do areálu – ako jedného komunikačného celku.

Základným médiom je kábel obsahujúci párny počet optických vlákien. Káble sú v rôznom vyhotovení podľa prostredia do ktorého budú aplikované. Rôzne typy vlákna majú rozdielne parametre. Prenosové protokoly Gigabit a 10Gigabit Ethernet (GbE a 10GbE) zvýšili požiadavky na kvalitu prenosového média, a to jednak metalického, ale aj optického. Ratifikáciou aplikačnej normy IEEE 802.3z pre prenos GbE po optike v r. 1998 nastal koniec "starým dobrým časom", kedy všetky aplikácie prenášané po optických kábloch boli z hľadiska vzdialenosti (pracovného dosahu) limitované len tlmením optickej trasy resp. dynamikou optického systému (Optical Power Budget - OPB). Na optickej trase stačilo stanoviť či je signál na konci trasy dostatočne veľký pre jeho bezchybné spracovanie prijímačom resp. či signál nie je príliš veľký z hľadiska možného poškodenia prijímača.

Pred zavedením Gigabit Ethernet (GbE) prenosových systémov, najrozšírenejším typom optického vlákna v LAN aplikáciách bolo multimódové (MM) vlákno FDDI kvality s priemerom jadra 62,5 µm a šírkou prenosového pásma 160 MHz.km pri pracovnej vlnovej dĺžke 850 nm a šírke pásma 500 MHz.km pri 1300 nm. Tento typ MM vlákna bol vhodnejší pre aplikácie limitované tlmením prenosovej trasy a využívajúce ako zdroj svetla svetelné diódy (LED) s veľkým priestorovým uhlom vyžarovania, nakoľko vlákno s priemerom jadra 62,5 µm umožňuje oproti vláknu s priemerom jadra 50 µm naviazanie o cca 1,9 dBm viac optického výkonu do vlákna. To pri systémoch, kde tlmenie trasy je určujúce alebo kritické, je rozhodujúce.

Tento uhol pohľadu sa mení pri vysokorýchlostných prenosoch (napr. Gigabit Ethernet). Prvé obmedzenie je použitie LED ako zdroja žiarenia, nakoľko LED sú schopné pracovať len do rýchlosti 622 Mb/s. Druhé obmedzenie je šírka prenosového pásma použitých optických vlákien. Šírka prenosového pásma sa meria so svetelným zdrojom s prebudením vlákna (overfilled-launch=OFL). Tento zdroj ožaruje celé jadro vlákna, čím sa simuluje vybudenie vlákna pri použití LED ako zdroja svetelného žiarenia. V tab.1 sú uvedené OFL-šírky pásma jednotlivých typov vlákien a tomu odpovedajúce maximálne dĺžky prenosových trás pre prenos GbE podľa aplikačnej normy IEEE 802.3z.

Vzhľadom na max. pracovnú rýchlosť LED sa pre aplikácie s vyššou prenosovou rýchlosťou, ktorých súčasným už normalizovaným predstaviteľom je GbE, používa ako svetelný zdroj laser, a to klasický alebo lacný VCSEL, ktorý je vzhľadom na výrobnú technológiu cenovo zrovnateľný s LED.